Filipíny, jeden ostrov krajší ako druhý.

Filipíny, to sú tisícky nádherných ostrovov, s úžasnou panenskou prírodou, v ktorej sú nádherné pláže, úžasné vodopády, mohutné sopky a to všetko s príjemnými obyvateľmi.

Hneď prvý deň po prílete sme vyrazili z Manily k vodopádu Pangsanjan, vzdialenému od Manily asi 100 km. Presunuli sme sa minibusom, do ktorého sme sa natlačili všetci 15-ti. Vystúpili sme v dedinke Pangsanjan, odtiaľto sme si najali kajaky na dopravu proti prúdu rieky až k obrovskému vodopádu, ktorý bol z dediny vzdialený 7 kilometrov. Do jedného kajaku sme nastúpili 3 + dvaja Filipínci, ktorí pádlovali. Občas som si myslel, že to už ďalej po tej rieke nepôjde, veľa kameňov, skoro žiadna voda, riadne kaskády z kamenia, ale naši Filipínci to nevzdávali aj keď nás miestami doslova niesli. No mali čo robiť, na niektorých kajakoch sme boli riadna váha. Po príchode k vodopádu sme presadli na vor, ktorý bol zviazaný z bambusov. Lanom nás pritiahli cez jazero až pod samotný vodopád, kde sme zastavili a kto nabral odvahu, tak sa okúpal v teplej vode priamo pod vodopádom, samozrejme masa vody robila obrovský rámus, takže sme sa navzájom ani nepočuli, museli sme používať posunkovú reč. Premočení do nitky, nasadáme do kajakov a odchádzame vymasírovaní od vodopádu naspäť do Manily.

Ďalší deň sme si požičali na 6 dní dve vozidlá a odchádzame cez celú upchatú a smogom zaplnenú Manilu do mesta Angeles, mesta hriechu. Ubytovanie sme mali s bazénom, takže jeho testovanie bolo hneď po príchode na hotel, voda mala príjemných 25 stupňov, rozbalili sme domáce zásoby rôznych dobrôt a do polnoci sme sa odtiaľ ani nepohli. Na druhý deň vyrážame na sopku Pinatubo, vstup mal byť podľa internetu možný do 10 hod., ale hold Filipíny, takže nebol. Musíme prísť na druhý deň do 7 hod. rannej. Takže zmena plánu, vyrazili sme k miestnemu minerálnemu prameňu. Voda z neho je vraj liečivá na pohybový aparát. Tak sme sa riadne pooblievali, aby nám to vydržalo na celý pobyt. Pri prameňoch sme sa zoznámili s domácimi Filipíncami, ktorí nás vyzvali na zápas v basketbale. Neodmietame výzvy, takže sme si zahrali na tom priamom slnku, vonku bolo min. 35 stupňov, no bolo to náročné. Na konci zápasu sme len skonštatovali, že teraz by sa nám hodila tá liečiva voda.  Práve bol Silvester, tak sme sa večer vybrali oslavovať do mesta, tak v tomto meste to žilo, veľa barov a diskoték. Zábava bola v plnom prúde až do rána do pol piatej. O piatej stávame a odchádzame na Pinatubo. Spal som 20 minút, radšej som nemal vôbec. Ale zvládli sme to, o 6  hodine sme pred vstupom na sopku. Pri vybavovaní vstupných procedúr, ku ktorým patrilo aj meranie tlaku, som zistil, že kto má nad 60 rokov, nesmie ísť na výstup. Od nás to boli traja ľudia, no skoro boli štyria, nakoľko manželke jedného z nich, hneď po tom ako sa o tom dozvedela, stúpol tlak tak vysoko, že merací prístroj takú hodnotu ani nemal. No ale po chvíli vyjednávania a na tretí pokus sa meranie podarilo, takže tlak klesol na požadovanú hranicu. Inak, naši dôchodcovia boli celkom radi, že môžu dospať prebdenú noc. Ostatní sme nasadli do džípov, ktoré nás viezli po prúde rieky 20 km, bol to zážitok, samozrejme bolo sa treba poriadne držať, inak by sme z korby džípu vyleteli na to tata. Po hodine jazdy sme vystúpili, ďalej sa džípom nedalo, niektorí nadskakovali ešte ďalších 5 minút, nakoľko zotrvačnosť zafungovala. Ďalej sme šliapali po svojich, rieku sme brodili 5 krát, išli sme korytom, kde sa pred 25 rokmi valila obrovská masa lávy. Po dvoch hodinách cesty sa nám naskytol úžasný pohľad na nádherný kráter sopky Pinatubo. Bol to obrovský kráter naplnený priezračnou vodou. Ešte pred výbuchom to bol obrovský kopec. Po dobití energie sa vydávame na spiatočnú cestu, zhruba po troch hodinách sa stretávame s tromi do ružova vyspanými parťákmi. Nasadáme do áut a pokračujeme do mestečka Luna. Kúsok pred mestom sme našli pekný kemp, kde sme zložili svoje unavené telá. Ráno sme vyrazili smer Sagada, po ceste sme si išli oči vyočiť na nádhernej prírode, testovali sme úzke, na lanách zavesené mostíky, ktoré sa týčili 20 metrov nad úžasnou riekou. Ich dĺžka bola asi 70 metrov, na čo bolo treba vynaložiť asi sto odvážnych krokov na ich zdolanie. Po návrate a rozdýchaní sa, pokračujeme do Sagady, občas sa cesta síce vôbec nepodobá na cestu, ale na veľmi rozbitú terénnu dráhu. Pomaly ale stále pokračujeme, autá vydržali, sme v Sagade. V tomto meste  pochovávali domáce kmene ľudí do truhiel, ale tieto zavesili na skalu, do výšky asi 10 metrov. Bol to netypický pohľad, ale patrilo to k ich zvykom a kultúre. Vyrážame do Banaue, sú tam úžasné kaskádovité ryžové polia, ktoré vybudovali pred 2000 rokmi. Ráno, keď som vstal a pozrel sa z okna nášho penziónu, kde sme sa večer narýchlo zložili, videl som nádherné mestečko, postavené vysoko v horách, zosúladené s prírodou. Väčšine z nás to pripomínalo Tibet. Po raňajkách sme vyrazili na kaskádovité ryžové polia, tak to bol úžasný pohľad, čo všetko ľudia dokážu vybudovať. Z dôvodu prežitia v týchto horských oblastiach, vybudovali v strmých kopcoch súmerné kaskádovité terasy, aby mohli pôdu využiť na pestovanie ryže. Po prechádzke po tomto skvoste, vydávame sa cez Centrálne Kordillery naspäť do Manily, kde nás čaká lietadlo na ostrov Palawan. Odovzdali sme autá a odlietame.

Na Palawane nás čaká Roman, s ktorým som sa dohodol, že nám sprostredkuje najkrajšie zaujímavostí z tohto raja prírody. Večer sme sa spoznávali s miestnymi obyvateľmi, učili sme ich slovenské pesničky, naše zvyky a zlozvyky. Našli sme si miestnu mini reštauráciu, jej majiteľ varil úžasne. Za odmenu dostal tričko s vlajkami Filipín a Slovenska, zaslúžili si, varil nám lacno a chutne celé tri dni na objednávku.

Ráno vyrážame pozrieť kmeň Batak, ľudia z tohto kmeňa žijú mimo civilizácie, v jednoduchých bambusových chatrčiach, hlboko v džungli. Šliapali sme min. 1 hodinu od najbližšej spevnenej cesty, brodili sme 7 krát priezračnú rieku a kochali sme sa nádhernou džungľou, tu doslova platilo za 7 horami a 7 riekami, žije kmeň Batak. S oblečením si starosti nerobia, väčšinou chodia na hore bez, aj ženy aj muži, živia sa lovom zveri a predajom dreva z džungle. Boli to skromní a príjemní ľudia. Po ceste naspäť sme sa zastavili v riečnom rezorte, na okraji džungle. Privítala nás nádherná bambusová terasa, kde nám namiešali rôzne nápoje. Terasa bola asi 10 metrov priamo nad riekou, takže sme si veselo zaskákali a v priezračnej vode sa aj okúpali. Ďalší deň sme vyrazili loďou na okolité ostrovy Honda Bay, sú to tri ostrovy, na ktorých boli nádherné pieskové pláže, tu sme sa vyšantili a z relaxovali v teplom mori, ktoré malo 29 stupňov.

Ďalšie ráno sme vyrazili spoznávať podzemnú rieku v národnom parku Sabang, ktorá tečie hlboko pod zemou v dĺžke 8 km, ale turistom je sprístupnených len 1200 metrov. Plavili sme sa malými loďkami a kochali sme sa nádherou, ktorú nám príroda pripravila. V Sabangu sme vyskúšali aj Zipline, je to spustenie sa z kopca na oceľovom lane. Hore sme vyliezli po zaistených skalách, niektorí aj s pomocou domorodcov a dolu sme sa spustili po 700 metrov dlhom oceľovom lane. Hore za 45 min, dolu za 1 minútu. Ešte teraz mám zaľahnuté v ušiach, ako niektoré ženy kričali. Bol to super zážitok.

Ráno sme vyrazili minibusom z Puerto Princessa do mestečka El Nido. Ubytovali sme sa a vyrazili na blízku pláž Corong, je dosť dlhá, takže než sme ju prešli, museli sme niekoľko krát navštíviť nádherné more z dôvodu schladenia našich rozpálených tiel. Do mora sme išli rýchlo, ale von sa nám zakaždým nechcelo.

Ďalší deň sme vyrazili loďou pozrieť okolité lagúny. Brodíme sa vodou po prsia, aby sme sa mohli nalodiť. Všetky veci nad hlavou, aby sme ich nenamočili, no, ale nie všetkým sa to podarilo, ale je obrovské teplo, takže do hodiny sú suché. Gitara sa nenamočila, to je hlavné, mohli sme vyraziť. Prvá pláž, nádhera, už  z mora sme videli ako sa piesok trbliece, kúpeme sa, po dlhšom čase nás volá kapitán na loď, nechcelo sa nám, ale nalodili sme sa s očakávaním ďalšej pláže. Po pár minútach plavby vidíme nádhernú pláž s bielym pieskom. Nádhera, tyrkysové more, v pozadí nádherné skalné útvary. Po hodinke príjemného pobytu v teplej priezračnej vode, sme išli na obed, ktorý nám pripravila posádka lode. Nádherné vyrezávané melóny do tvaru zvierat, grilované mäsko, mušle a samozrejme ryža. To je na Filipínach hlavný domáci pokrm. Pestujú tu niekoľko desiatok rôznych druhov. Po obede a ďalšom kúpeli, vyrážame na ďalšiu pláž, tento krát určenú hlavne na potápanie. Nádherné koraly a rôznofarebné rybičky boli všade. Šnorchľovalo sa vo veľkom, prišlo aj k poškrabaniu o korál, ale stálo to za to. Ďalší deň spoznávame ďalšie lagúny a pláže. Vchádzame do zátoky, všade vidíme len skaly, od kapitána sme dostali inštrukcie, ktorým smerom treba plávať, dorazili sme k úzkej štrbine, cez ktorú bolo treba preliezť, ešte že nie som tlstejší, bolo to tesné, zrazu sa pred nami objavil nádherný oválny prírodný bazén s úžasnou plážou. Steny skál boli obrovské a boli všade dookola. Bolo to tajomné a úžasné zároveň. Polovica pláže bola v tieni a na druhú svietilo slnko, voda sa trblietala rôznymi farbami. Nechcelo sa nám odtiaľ, ale keď sme chceli stihnúť plán, museli sme. Pokračujeme loďou a pol hodinovej plavbe, prenajímame kajaky a ideme do dvoch plytkých zátok. Pri vstupe do tajomnej lagúny je štrbina akurát na kajak, takže sme museli opatrne manévrovať, kto nemanévroval, ten si zaplával. Po prekonaní štrbiny sa pred nami rozprestrela nádherná scenéria mohutných skál, tyrkysovo sfarbenej vody, nádherná pláž a na nej palmy, no nádhera, raj na zemi.

Ďalší deň som dal ako motorkársky, z požičovne sme si požičali motorky a vyrazili sme na rally Palawan. Prvá zastávka bola po 20 km na pláži Nacpan, nádherná pláž, dali sme kúpanie, zopár drinkov. Po ďalších 10 km tu máme prvý defekt na motorke, náhodou hneď kúsok od pneuservisu, alebo že by to nebola náhoda. Za chvíľu bolo koleso opravené a my pokračujeme, cesta bola dosť často úplne rozbitá a vyžiadalo si to svoju daň, kamarát neprispôsobil rýchlosť jazdy stavu a povahe vozovky a spadol. Našťastie to bolo len zopár škrabancov na kamarátovi aj na motorke, takže sme mohli pokračovať. Kamarát ratoval motorku, my zasa jeho. Príroda bola úžasná, po ceste sme mali nádherné výhľady na rôzne zátoky, krásne súkromné rezorty, nádherná príroda, v jednom prípade to bolo na škodu, keď zrazu počujem za sebou rámus, obzriem sa a kamarát sa tak kochal, že si nevšimol kameň a natiahol sa na cestu ako do postele. Zasa ten istý kamarát, našťastie zasa len škrabance. To bolo určite motorkou, bola začarovaná, skonštatovali sme spoločne večer pri pive. Zábava sa zasa trošku pretiahla, ale už sme si zvykli. Ráno vstávame, nasadáme do minibusu a odchádzame na letisko do Puerto Princessa a odtiaľ odlietame do Manily.

Večer už spomíname na Palawan v našej obľúbenej reštaurácii v Manile. Keď sme sa zvítali s vedúcou reštaurácie, hneď ako sme sa usadili zamkla dvere, otočila ceduľku zatvorené a party sa mohla začať. Skoro ráno sme sa s problémami vygúľali z postele, niektorí aj s gúľali, ale zvládli sme to a vyrazili na sopku Taal. Je to sopka obklopená obrovským jazerom a samotný kráter je tiež zaplavený vodou. Nasadli sme na metro, presunuli sa na autobusovú stanicu odtiaľ hodinu cesty autobusom, prestup na Dzipny, za pol hodinu sme boli pri lodi, šofér bol ochotný odviesť nás priamo do prístavu. Loďou sme sa dostali priamo pod sopku, vyrazili sme plný očakávania na sopku, cesta bola náučná, bolo vidieť kadiaľ tiekla láva, prierez stuhnutej lávy, na povrchu premiešanej zo zeminou, Po hodinovej ceste sme dorazili k vulkánu, alebo lepšie povedané to, čo s neho zostalo. Bol to nádherný pohľad. Podvečer sme si ešte pozreli Manilu, obrovský kontrast chudoby a bohatstva, no a večer sme zasa v našej reštaurácii, kde sa konala rozlúčková party.

Ráno odlietame, skončilo sa nám úžasné dobrodružstvo v krajine priateľských ľudí a úžasnej prírody. Zostala tam po nás len gitara s našimi podpismi, ktorá visí u Romana na stene.